Ničím nerušený klasický pondelok prebiehal úplné ako vždy. Deti, škola, škôlka.
Po obede som sa vybrala po syna do školského klubu.
Školský dvor je rozbitý tak, ako aj celé Slovensko. Chodník je tam v takom stave, že je lepšie levitovať, no niekedy sa nedá levitovať pozorne. Pozrela som sa, kde mi ostalo druhé dieťa, ktoré akosi nikdy nejde popri nohe a zrazu veľká bolesť, nemôžem chodiť, ani dohopkať ku autu. Plakala som od bolesti ako malé dieťa. Vyavrtnutý členok. Stláčať spojku v aute bolo o pokore a veľkých slzách. Akosi som s deťmi došla domov. Na ďalší deň som napísala triednej pani učiteľke, lebo som nevedela čí s tým treba niečo robiť. V duchu som vedela, že nič sa s tým neurobí, ale ak sa človek neozve, tak dupľom sa nič s ničím neurobí. Na ďalší deň som stretla pani učiteľku vonku. Z nášho rozhovoru som usúdila, že bude dobré, ak napíšem pánovi starostovi aj ja. Je to mestské, oni to majú opravovať. Vo štvrtkový večer som sa tak úpenlivo modlila v cerkvi, aby sa ľady pohli, aby to bolo požehnanie, aby…
Na ďalší deň ráno som napísala email a poslala som ho s motýľmi v bruchu. Modlila som sa ďalej, aby to bolo požehnané. Pán starosta mi odpísal IHNEĎ, lebo mi chcel zavolať. Mne išlo srdce vyskočiť z hrude. Bolo 9:40, voláme. Monológ. Dlhý monológ. Mne už srdce prestalo vyskakovať z hrude, smutnela som. Veď ako ináč? Slovensko. Poďakovala som sa, a bola som smutná, že taká krajina existuje. Radšej sa deti (aj ja) pozabíjajú, akoby sa našli peniaze… Tak z tej “depky” som šla do škôlky, ale omnoho skôr, že si posedím v aute a budem depkáriť pred školou. Parkujem a vidím troch ľudí vonku na školskom dvore ako sa rozmachujú nad chodníkom. Otvorila som okná na aute, nič nebolo počuť. Asi to malo byť o tom megaprojekte pre školu, o ktorom som počula v monológu. Tak už keď nič, aspoň to moje zranenie trochu potisne ten zbytočný megaprojekt vpred. Muži odišli. Ja som vyšla z auta a šla do dvora, pozerám do zeme pre istotu, ešte stále chodím ako kačka, a zrazu mi zvoní telefón. Sám pán starosta. Na hodinke bolo 11:10. “Pani , teraz sme tam boli, ideme to opravovať. Máme asfaltára. Opravíme aj ďalší kus pred schodmi…” (On tam nebol, iba jeho zástupca) Skoro som sa poskladala od radosti. Úsmev som mala od ucha k uchu. Ešte, že vonku nikto nebol, lebo to isto muselo vyzerať komicky. O 11:20 som vyšla zo škôlky a oni tam už rezali asfalt! Ja som sa tak v duchu skláňala pred Pánom, že aký je úžasný, že ma vypočul a že to zariadil tak rýchlo. A vôbec, že sa to všetko stalo a do dvoch hodín.
Bol to taký dar z neba, na oslavu Boha… že požehnal úraz, že sa oslávil na to, aby to bolo podané ľuďom ďalej. Lebo naozaj, ktorý človek to dokáže takto urobiť za dve hodiny, pričom prv ráno v monológu to bolo bez šance… No len ten, ktorý načúval Duchu Svätému a nechal sa viesť. Len ten, ktorý povedal áno. Nech je požehnaný aj pán starosta, aj všetko utrpenie, či malé či veľké. Lebo keď Boh požehná utrpenie, veľké veci z neho vyjdú…
…lebo je dobrý a miluje nás….
