Volal sa Miško. Taký smiešny chalan, s ktorým som sa stretla pred veľmi veľa rokmi, ešte vtedy na známom Christnete. Prešli sme si spolu dobrý kus života cez naše radosti a trápenia. Bol chorý. Ale to nevadilo, hodinové rozhovory do neskorých nocí, listy, pohľadnice či stretnutia. Boli sme veľmi spojení v dušiach. Jeho stav sa zhoršoval. Nevedela som, že už nie je tu. Jeho sestra mi odpísala na jednu z mojich mnohých správ. Miško zomrel. Keď som si túto vetu prečítala, zdalo sa mi, že snívam. Po chvíli som si uvedomila pravdivosť týchto slov, ktorá ma zasiahla a prebodla ako ostrý šíp. Utiekla som von. Slnko zapadalo. Rozprávala som sa s ním a silno plakala. Pozerala som do zeme a spýtala sa ho: “Miško, si aspoň v nebi?” Potom som pozdvihla hlavu k nebu a tam som uvidela siluetu letiaceho anjela utvorenú z oblakov. Ba dokonca hlava tohto anjela vyzerala úplne ako jeho. Taká smiešna, úzka a dlhá. Presne taká, akú ju naozaj mal. Slzy sa mi po tvári rozliali ešte viac. Bol to moment, keď sa ma jemne dotklo nebo. Slzy neodišli ani po dlhšom čase, no viera a toto znamenie sa nesie stále so mnou. Miško oroduj za nás!
Octopus
