Vysoko na krásno-smútnom kopci uprostred úžasnej prírody leží dedinka Kalište. Stretli sme sa tam s našimi kamarátmi a pozreli si, čo ostalo z tejto dedinky. Po dlhšom čase sme sa vrátili naspäť na začiatok, a šli na spoločný piknik. Ako som sa blížila k autu po jedlo, zrazu som si všimla veľkú mláku pod autom. Hlad a hladová zúfalosť sa ozývali, a zahlásila som, že najprv sa najem, a tak to budem riešiť.
V hlave sa mi prevracali všetky možné scenáre. Hora je vysoko, 12 minút autom strmým kopcom od najbližšej dedinky, cestu blokujú kravy, a ešte k tomu sme boli okolo 3 h vzdialený preč od domova s deťmi, uprostred zabudnutého sveta, kde namiesto líšiek davajú kravy dobrú noc. Adrenalín sa mi zdvíhal a bezradnosť ma napĺňala až po uši. Radšej som obhrýzala chlieb a snažila sa sústrediť na spoločný piknik. Keď som už dojedla a psychicky bola pripravená na riešenie tejto možno vážnej, možno nevážnej situácie, odkráčala som sama k autu. Ako som šla k autu, pozrela som sa na oblohu a v duchu v tej bezradnosti som povedala Pánovi: “A teraz, čo?”
Ja som bezbranná, mechanik nie som a ani kamaráti, situácia neznáma a stresujúca. No ako som dopovedala tú otázku, celým srdcom som sa odovzdala Bohu. Emócie utíchli. Zavolala som otcovi, úžasnému chlapovi, ktorý ma dokáže vytiahnuť z každej situácie. To akoby nebesá boli na zemi, keď on je pri mne. A veru, došli sme k záveru, že je to len kondenzácia z klímy.
Nakoniec všetko dobre dopadlo, úprimne som ďakovala Bohu. Neskôr večer, keď som bola schopná reflexie, bola som vďačná za takúto na jednej strane smiešnu situáciu, ale na druhej strane veľmi posilňujúcu vo viere. Naučila som sa veriť, naučila som sa pustiť svojej limitovanej ľudskosti a nechať sa chytiť nebeským Otcom, keď ako človek som padala nižšie a nižšie.
Octopus
